Nákup v Carrefoure, šmelinári na pláži a vychádzka na kopec Agadir Oufella - Maroko / deň 2.

Druhý deň sme začali doobedňajšou návštevou Carrefouru, ktorý sa nachádza zhruba 15-20 minút chôdze od nášho hotela. V okolí hotela sa nachádzajú, po slovensky povedané iba večierky-mini markety.

Niektoré sa hrdia podnázvom super market, niektoré skromnejšie a výstižnejšie mini market. Ponuka je však limitovaná a v tých menších nemajú ani ovocie, ani zeleninu. Človek v nich nájde iba základne veci, zväčša v konzervách a trvanlivejších baleniach a troška drogérie. Čo sa balenej vody týka, s ňou v Maroku nie je problém. Vodu sa predáva skoro na každom kroku, kde ju majú predajcovia vystavenú v kartónoch na veľkých kopách, aj popri cestách.

Aj v Cerrefoure sa dajú kúpiť korenia, čaje a pod. ako na trhoch

V Carrefoure sa predávajú aj 3 a 5 litrové balenia vody. Ten v centre Agadiru nie je taký veľký, ako ho poznáme zo Slovenska (keď ešte fungoval ako hypermarket). Má skôr veľkosť Lidlu. Je tam však väčší výber potravín. Ovocie aj zeleninu a tiež aj vážené domáce šmakocinky (korenia, olivy a pod.).

Nenašli sme tam však žiadne tofu výrobky, čo je pre nás škoda. Pre tento krát sa prepíname do vegetariánskeho módu a kupujeme tvrdú mozarellu. Ak tam aj boli nejaké tofu výrobky, boli naozaj dobre schované 🙂

Pri hľadaní Carrefouru, nám Google dáva do pozornosti ako prvú frázu Carrefour Agadir Alcohol. Teraz už vieme, čo turisti najviac vyhľadávajú v spojení s Carrefourom v Agadire. Pivo alebo iný alkohol tam však nevieme nájsť vôbec, teda asi ho majú dobre schované za obrovským závesom 🙂

Po neskorých raňajkách vyrážame rovno na pláž vyčvachtiť sa vo vlnách Atlantiku. Na pláži sme strávili asi 2 hodiny, čo na silnom Marockom slnku na začiatok pobytu úplne stačí.

Počas plážovania sa pri nás pristavilo 10-15 šmelinárov, najmä však šišky-koblihy, čaj/káva, nejaké štangle (asi chleba, alebo niečo sladké), oriešky/semená, náramky/šperky, uteráky, hena tetovačky a jazdy na ťave. Niektorý sa samozrejme pristavia aj dva krát.

Šmelinári, ktorý sa pri nás nepristavujú: tý čo majú detské plážové hračky, nie sme pre nich cieľová skupina 🙂

„Zlatučký“ bol mladík, čo šmelí čaj a kávu (jeho a jemu podobných sme nazvali: čajník), ruky podáme, zoznámime sa, volá sa Abdul. Tak, že si dáme čaj a kávu. Cenu dopredu nepovie a už keď srkáme prvé dúšky z plastových pohárikov, povie že chce 100 DH, čo je zhruba 10 €, teda 5 € za kus.

Samozrejme pri sebe na pláži nemáme toľko, iba drobáky, cca 35-40 DH. Po chvíli vysvetľovania, že nemáme pri sebe viac a že pýta za dva poháriky príliž veľa, znižuje cenu na 60 DH, čo stále nemáme.

Po ďalšej chvíly vysvetľovania mu chrstneme do dlane všetky drobné s tým, že Abdul my man, this is too much for tea and coffe (je to príliš veľa za čaj a kávu). Chalan skúša, že dá na kredit, že zajtra je na pláži znova. Opakujeme mu, že pýta príliž veľa, odchádza smutný, niečo si bľaboce po arabsky. Za hodinu sa pristaví znova, že či už máme pre neho tých zvyšných 20 DH. Nemáme 🙂

Neskôr sa pristaví druhý mladík, tiež sa volá Abdul a šmelí arabskú verziu šišiek – donutov. Zatiaľ mu nevysvetľujeme, že doma také vôbec nejedávame a v Maroku už vôbec nie. Ide si svoje, že sú fresh a cheap, very good (čerstvé a lacné, veľmi dobré).

Hovoríme maybe later (možno neskôr), on že nech to nehovoríme, radšej nech povieme, že later (neskôr) a že nie, nie je odpoveď. Neskôr sa pristaví znova, nechceme šišky, tak odchádza, tiež si niečo bľaboce v arabčine, asi nás preklína 😀

Inak, bežná cena za čaj, je v tradičnej Marockej kaviarni plus mínus 10 DH (v tých drahších aj 20-25 DH) a čaj dostanete v kanvičke na podnose, z ktorej si nalejete asi tri poháriky čaju. Proste plážova turistická prirážka.

Po ceste z pláže stretneme staršieho pánka, čo šmelí maľované obrázky s tradičnými Marockými výjavmi. Letmím pohľadom zaraďujeme jeho tvorbu do naivistického štýlu. Okrem iného, šmelí aj výlety v okolí Agadiru (neskôr zisťujeme, že sprostredkúva aj iné vecičky, podľa toho čo potrebujete).

Má v „ponuke“ aj výlet do Paradise Valley, ktorý sme si už doma vyhliadli dopredu a chceme tam ísť určite pozrieť. Dohadujeme sa sním, že za hodinu sme späť a zaplatíme mu zálohu. Samozrejme meškáme, pánko nás však už vyhliada pred hotelom. Zaplatíme mu depozit 200 DH a na znak uzavretého obchodu si podávame ruky.

Poobede ideme pozrieť mestské múzeum v Agadire (Museé Municipal D’Agadir), ktoré je venované berberskej kultúre. Vstupné 10 DH na osobu je pre nás symbolické, dostávame tu vôbec prvý blok za nákup (ručne vypísaný), teda keď nerátame lístok za bus MHD a diaľkový bus Supratours.

Pánko nás hneď na začiatku upozorňuje, že nemôžeme fotiť a nepomôže nám ani bakšiš (úplatok). Múzeum je síce malé, ale je to zaujímave a poučné. Vystavené exponáty sú hlavne keramika, šperky, textílie ale aj ukážka hlinenej steny, resp. spôsobu, ako tradične stavajú domy (alebo skôr stavali?) a ploty z hliny. Popisky sú však iba v arabčine a francúzštine, nie po anglicky, čo je škoda.

Pán Trojzub, miestny „sprievodca“, cena 60 DH/osoba

Po múzeu si dávame výjazd na bývalú portugálsku pevnosť (kasbah), ktorá je nad mestom a volá sa Agadir Oufella. Vodičovy autobusu ukazujeme na mobile, kam chceme ísť, hovorí že OK, ale nevie anglicky, teda nám nevie vysvetliť, že on stojí až dobrý kus od cesty, ktorá vedie hore na kopec (to zisťujeme až neskôr).

Na naše počudovanie nám zastane mimo zastávky pod kopcom a ukazuje Oufela, teda vystupujeme. To, že spod kopca premáva kyvadlový bus za 4 DH hore na kopec, sme zistili až keď sme vyšli hore pešo. Dole pod kopcom sme síce videli stáť na veľkom parkovisku tri ženy, ale nevedeli sme, prečo tam sú. Samozrejme, ako veľakrát v Maroku, bus zastávka nemá žiadne označenie. Nevadí, mali sme prechádzku. Na kopec ide dláždený chodník, ktorý lemujú kríky a kaktusy. Cesta hore trvá kľudným tempom asi 40 minút.

Pohľad z Agadir Oufella na prístav a pláž

Hore na kopci nás „vítajú“ ťavisti (tý čo ponúkajú krátku jazdu na ťave, alebo iba foto s ťavou) a už z diaľky nás chlapík zdraví po poľsky Dzień dobry. Väčšina šmelinárov si myslí, že sme z Poľska. Tiež pokrikuje zadarmo, zadarmo, Just Take picture (len sa odfoťte), s ťavistami máme už skúsenosť z pláže a tak odmietame.

Pri vchode do ruiny pevnosti postava starší pánko, má max. tri zuby (neskôr mu dávame prezývku trojzub. Zubov má síce viacej, ale je to výstižné pomenovanie). Hneď sa na nás nalepí, zdraví nás, podáva ruky, je veľmi milý, šípime habaďúru 🙂

Vysvetľuje, že hovorí asi 6 rečami, ktoré sa naučil čisto od turistov a že nie je študovaný. Už tušíme, že bude chcieť zaplatiť za to, že nám robí „sprievodcu“. Porozprával nám zaujímavosti ohľadom pevnosti a že vlastne tam na kopci bolo staré mesto (Medina) Agadir, ktoré bolo komplet zničené zemetrasením počas Ramadánu v roku 1960 a následnou vlnou cunami, ktorá sa prevalila pod kopcom 300 m do vnútrozemia.

90% mesta bolo zničené, zomrelo asi 14.000 ľudí, podľa toho čo hovorí pán trojzub. Sme zmierený, že bude chcieť zaplatiť za prednášku. Vyťahujeme z peňaženky 40 DH, pánko že je to málo, chce 120 DH, 60 DH za osobu, teda 12 € za 5 minút výkladu a 2 fotky čo nás odfotil s naším foťákom.

Ďakujeme pán Trojzub za fotku, ale za tie peniaze ste nás odfotil nakrivo 🙂

Z rozčarovaním mu ich dáme, lúčime sa a ešte nám dáva radu na záver: nech sa nefotíme s ťavami na parkovisku, lebo sú príliš drahý. Tak díky za radu pán trojzub.

Potom ešte špekulujeme, že sme mohli zjednať nižšiu cenu, ale zaskočil nás, čo už 🙂

Chviľu sa ešte obšmietame po kopci, nie je tam toho veľa k videniu, iba hŕby kameňov, zato výhľad na mesto, prístav a oceán je pekný. Z hradieb čekujeme pána trojzuba, prichádza k nemu párik turistov a šup, už má ďalšie „obete“. Opakuje sa ten istý scénar 😀

Bus dole z kopca nám utiekol pred nosom, tak po chvíli čilovania v tieni zvyškov hradieb sa vydávame pešo chodníkom dole z kopca. Na parkovisku sa nám ešte ťavista snaží predať taxi dole z kopca za 20 DH. Hrubším tónom ho odmietame, potom ešte niečo posmešne bľaboce, ale už mu nevenujeme pozornosť. Po ceste z kopca spriadame stratégie, ako sa vyhnúť šmelinárom, ktorý sa na nás nalepia podobným spôsobom ako pán trojzub.

Najbližšia zastávka je pod kopcom pri prístave, k nej treba ísť kúsok pešo. V prístave asi skončila smena, lebo sa vyhrnulo veľa ľudí k zastávke busu. V drvivej väčšine všetko muži. Auta trúbia, ľudia na seba pokrikujú, po chvíli pochopíme, že sa jedná o kvázi sharovanú jazdu autom, niekam ďalej za mesto.

Trúbením a krikom si dohadujú pasažierov a keď je auto plné, vyrazia na cestu. Na zastávke čakáme v tieni celkom dlho. Naše číslo busu nechodí. Na rozpis odchodov autobusov na zastávke môžete v Maroku zabudnúť. Konečne prichádza bus, ktorý ma iné číslo ako potrebujeme, ale už nechceme čakať a nastupujeme. Vezeme sa, nevieme ani kam, ale nakoniec sa ukáže, že ideme dobrým smerom do centra.

V meste sa zastavujeme na jedlo v maličkej reštaurácii na námestí, pri mestskom múzeu – Bab Agadir. Dávame si zeleninový tajin (jedna z mála vegetariánskych / vegánskych alternatív v bežných reštauráciach), skvelé jedlo, dobrá cena (35 DH porcia), milý pánko majiteľ (nakoniec sa ukázalo, že tu mali najlepší zeleninový tajin, aký sme v Maroku jedli).

Nechávame väčšie sprepitné, pánko si naozaj zaslúži, nie ako pán trojzub. Následne cesta na hotel, kde spálené časti tela natierame krémom a ideme spať.

To bol ale deň!

Galéria fotiek: