Cesta autobusom z Agadiru do Marakéša a objavovanie úzkych uličiek Mediny

Ráno sa naraňajkujeme a balíme kufre. Čaká nás cesta autobusom do Marakéšu! Robíme si posledné fotky čajok a okolia z terasy hotela.

Vyrážame na zástavku miestnej verejnej dopravy kúsok od hotela. To je vždy tak trošku dobrodružstvo, značenie na niektorých zástavkách je veľmi biedne. Niekedy žiadne. O rozpisoch odchodov a trás autobusov ako ich poznáme zo Slovenska sa nám môže iba snívať.

Čakáme, kým pristavia náš autobus do Marakéša.

Trošku stresujeme a ideme pešo na ďalšiu zástavku. Na tej, kde čakáme nevidíme napísané číslo nášho busu. Bus tam však určite stojí ale stresujeme 😀

Na ďalšej zástavke stíhame bus, na ktorý sme chceli naskočiť o zastávku skorej. Aj tento autobus je špinavý, ale ešte nie po zemi toľko odpadkov, je len doobedie 🙂

Na autobusovej stanici v Agadire čakáme kým pristavia náš Supratours autobus. Miestny pomocník s vestou s nápisom Help, nám pomôže vyniesť kufor k okienku, kde nám označia batožinu a zaplatíme spolu 10 DH za 2 kufre.

Priehrada a vodná nádrž nad Agadirom v kopcoch Atlasu.

Nieže by sme jeho pomoc potrebovali, ale čo už, nalepil sa na nás. Pýta sprepitné za pomoc s kufrom, dávame mu 5 DH, odchádza zdá sa spokojný.

Počas čakania na bus obehneme stanicu. Ako sme písali v predošlom článku, priestory stanice majú svoje lepšie časy za sebou a sú hodne „ojazdené“.

Na nástupišti sa strhne hádka medzi ženou a zamestnancom jednej z autobusových spoločností. Opäť veľa kriku a rozhadzovania rúk. Ženu zadržiava iný muž aby neskočila po zamestnancovi. Pánko-zamestnanec ukazuje na stanicu polície, čo je hneď na stanici, po chvíli je ticho, nevieme čo sa stalo.

Čakáme ešte ďalších 10 minút a prichádza konečne náš autobus Supratours. Nakladáme kufre a nasadáme do busu, ktorý sa medzičasom zaplnil. Po dvanástej vyrážame smer Marakéš a tešíme sa na nové zážitky. Dovidenia Agadir.

V Autobuse za nami sedí pani s dvoma malými deťmi. O detský džavot máme tak postarané s malými prestávkami až do Marakéša.

Diaľnica za Agadirom pretína pohorie Atlas. Skalnaté a kamenisté vyprahnuté kopce majú farby zeme. Tie sa menia z pastelovo tehlovo červenej, cez pastelovo ílovú žltú, po bledo kávovú hnedú 🙂

Scenéria krajiny pred Marakéšom. Vyprahnuté kusy zeme sa striedajú s políčkami a farmami.

Nízke stromy a kríky pokrývajú kopce a pláne. Niekde viac, niekde menej. Po prejazde kopcov Atlasu zostupujeme do nížiny a diaľnicu začnú lemovať políčka a farmy. Je vidieť viac zelene, ale stále je to vyprahnutá krajina. Táto scenéria pokračuje až do Marakéša.

Cesta trvá zhruba tri a pól hodiny s jednou zastávkou niekde v polovici cesty. Príjazd na konečnú v Marakéši nás troška zmätie. Autobus zastavuje na druhej strane vlakovej stanice, teda na opačnej strane, ako sme nastupovali do autobusu na ceste do Agadiru.

Múr. ktorý obkolesuje celú Marakéšsku Medinu, pretínajú vstupné brány. Brána sa po arabsky povie Bab, napríklad Bab Doukkala.

Po chvíli sa zorientujeme a prechádzame cez veľkú hlavnú vlakovú stanicu – Gare ONFC. Ta je prepojená s obchoďákom a vychádzame na druhej strane von.

Orientačným bodom nám je veľká streetartová čiernobiela maľba starca na fasáde domu. Hneď oproti hlavnému vchodu do vlakovej stanice, na križovatke.

Odtiaľ vykukujeme zástavku verejnej dopravy. Podľa Google mapy by mala byť na mieste oproti nástupištiam busov (smer Agadir). Samozrejme bez akéhokoľvek označenia. Zastávku spoznávame len podľa toho, že tam stoja ľudia.

Jedna zo širších uličiek Marakéšskej Mediny, motorky však jazdia aj v tých najužších.

Pre istotu sa pýtam čakajúceho mladíka, či je toto bus stop. Hovorí, že je. Super, ďakujeme mu. Máme poznačené čísla busov, ktoré idú na náš smer, ale radšej sa však pýtame vodiča Jemaa El-Fna? Prvý vodič krúti hlavou, že nie.

Prichádza druhý bus, opäť sa pýtame vodiča a áno, ide našim smerom. Ani nevieme aké číslo busu to bolo, nastupujeme a už sa vezieme.

Po vystúpení na hlavnom námestí Jemaa El-Fna, kde sa okrem iného nachádza obrovský trh, sa pešo presúvame do nášho riadu v Medine (starom meste).

Vyzerá to tak, že na trh na námestí môže prísť predávať každý. Stačí sa postaviť s tovarom a predávať. Väčšie stánky asi potrebujú povolenie, tí menší asi nie. Na trhu na námestí Jemaa el-Fna nájdete naozaj všetko.

Marakéšska Medina je typická svojímy úzkimy uličkami. Cestou nám chce pomôcť s navigáciou k nášmu ubytovaniu zopár mladíkov (lebo vidia, že ťaháme kufre). Slušne odmietame a ideme podľa mapy. Riad nájdeme hneď na prvý pokus, takže sa tešíme 😀

Pán Saïd, majiteľ nášho riadu nás už čakal a hneď ma oslovil krstným menom. Veľmi milé. Riad 112 je súbor asi 4 malých izbičiek, ktoré majú WC aj sprchu. Maličké ale útulné a hlavne čisté. Naozaj oáza kľudu. Aj keď sme asi minútu chôdze od rušného námestia Jemaa el-Fna a trhu, teda hneď v centre.

Pekne naaranžovaný obchodík s korením, čajmi, bylinkami, parfumami a olejmi. Všetko samozrejme prírodne, žiadne umelé chemikálie.

Riady sú malé hotely alebo skôr ubytovania, ktoré zväčša prevádzkuje sám majiteľ a je v nich osobnejší prístup. Tie väčšie môžu mať zopár zamestnancov.

Riady sú viac podlažné, bežne však majú do 10 izbičiek, ktoré sú postavené okolo otvoreného nádvoria v strede. Tam sa môže nachádzať spoločný priestor s TV ako v našom prípade, alebo fontána dokonca aj malá záhradka.

Riady majú poväčšine aj strešnú terasu. Sú vlastne dizajnované tak, aby poskytli pokoj a kľud od rušného mesta. Naproti tomu hotely sú väčšie, s viac zamestnancami ale zároveň aj anonymnejším prístupom.

Trh na námestí Jemaa el-Fna naozaj ožíva až po zotmení. Ten vám opantá všetky vnemy. Je ho vidieť, cítiť aj počuť a trvá až do neskorej noci.

Chvíľu oddychujeme na izbe a potom vyrážame na námestie. Už nemáme vodu, tak kupujeme v prvom stánku odkiaľ na nás týpek zakričí. Hneď tlačí do ruky pohár so sirupom, ten však nechceme. Za vodu pýta 20 DH, čo je viac ako bežne, ale berieme, sme už smädný.

Platíme 100 DH bankovkou, vydáva naspäť 30 DH. Bokom si teda nechal 50 DH, hneď sa vraciame naspäť. Vracia 50 DH bez reptania.

Hovorím mu, Common Man, This is no Good (ale no tak, toto nieje dobré). Tvári sa, akože zabudol vydať, lebo nevie kde mu hlava od roboty stojí. Pri stánku sme však jediný. Vyzerá to skôr na škaredý pokus o podvod, sem sa už nevrátime :-/

V záhrade Cyber Park kúsok od mešity Koutoubia.

Zhodujeme sa na tom, že ideme na nákup proviantu do Carrefouru. Z Jemaa el-Fna je to asi 20 minút chôdze. Po ceste je záhrada Cyber Park. Tam sa dá v tieni pekne oddýchnuť a sú tam aj všakovaké rastliny a stromy s popiskami, chýba však angličtina.

V Carrefoure kupujeme proviant, ovocie, zeleninu, tiež väčšiu zásobu vody. Voda musí byť! Inak pre vašu informáciu, 1,5 L voda, stojí v Carrefoure cca 4,20 DH, vo večierkách a mini marketoch 6-10 DH. V bežných reštauráciach a kaviarňach cca 10-15 DH a v tých drahších reštauráciach cca 20 DH. V Carreoure sa nám podarilo kúpiť v akcii 2x 5 L vody za 21 DH, čo je 2,10 € za 10 L vody, no nezober to 😀

Vodu treba mať vždy v dostatočnej zásobe.

Odnášame nákup späť do riadu, ideme už bez navigácie. Potom si vybehneme na večeru do reštaurácie na námestí. Ja si dávam môj obľúbený zeleninový tajin, Katka skúša krémovú zeleninovú polievku a k tomu samozrejme fľašu 1,5 L vody 😆

Tajin je slabučký oproti tajinu v Agadire u pánka. Čašník je tiež spomalený, platíme 70 DH, nechávame 80 DH, už sa sem však nevrátime. Tiež reštaurácia ma terasu hneď na námestí, kde sa každú chvíľu pristavuje nejaký žobrák alebo pochôdzny šmelinár, čo je troška otravné.

Po jedle Katka navrhuje, aby sme si to struhli krížom cez trh, skvelý to nápad! Ešte však netuší, čo ju čaká 😀

Po 10 m ju odchytí ženská, čo robí henu. Prvú odbije hneď, vzápätí nato sa ňu nalepí druhá. Ta je neodbytnejšia a hneď jej začne kresliť henou na ruku ornamenty.

Nechce povedať cenu koľko to bude stáť, hovorí, že zaplatíš toľko, koľko uznáš za vhodné. Námietky, že to Katka nechce, ju nezaujímajú, ide si svoje.

Keď je hotová, vytiahne „cenník“, jej cena 300 DH, to je 30 €. Katka sa vzpriečuje a dáva jej 40 DH. Ženskej sa to nepáči, že je to málo, chce 300.

Po chvíli naťahovania jej vtlačí do ruky 40 DH, ona však pýta ešte ďalších 50 DH. Katka trvá na svojom, že tu omaľovánku nechcela a že jej už nedá nič navyše. Podáva mi peňaženku, čo je signál pre ženskú, že už viac nedostane. Odchádzame s pozdravom bye a už sa k nej nevraciame.

Prvé pokusy o vydrhnutie heny neboli úspešné 🙂

Inak, len pre vašu informáciu, v niektorých reštauráciach, ale aj na iných miestach, majú nalepený malý plagátik, že vám vedia spraviť ornamenty s henou za 5 €. Pozor na „henárky“ na námestí, sú drahé a niektoré naozaj neodbytné.

Potom dávame veľké kolečko po uličkách Mediny, ktoré lemujú obchodíky, kaviarničky a dielničky množstva malých remeselníkov. Po zotmení sa vyrojilo do ulíc veľa ľudí. Námestie a hlavné uličky mediny pulzujú životom.

Zároveň sa spolu s miestnymi a turistami, ktorý sú na prechádzke, vyrojuje do ulíc aj množstvo žobrákov a šmelinárov všetkého druhu. Najmladších vidíme asi 5 ročných chlapcov, čo predávajú servítkove kapesníky. Po prechádzke návrat na riad, kde Katka drhne henu dole z ruky 😀

Toľko zážitkov a to sme v Marrakéši ešte len 4 hodiny aj s cestou!

Galéria fotiek: