Bicyklom po Agadire a návšteva trhu Souk Al Ahad - Maroko / deň 4.

Ráno, tak ako bolo sľúbené deň dopredu, presne o 9:00 nám Hamid doniesol bicykel pred hotel. Druhý vyzdvihujeme u neho v „shope“. Hamid nosí tričko s erbom a nápisom Polska. Aj to je spôsob, ako sa dostať turistom na oči 🙂

Hovorí nám, že nabudúce nech prídeme rovno za ním a cena bude 100 DH za oba bicykle, teda polovica. Tu druhú stovku si nechal za sprostredkovanie pánko s obrázkami. Však by sme aj prišli rovno za ním, len tam nemá nič napísané, nijaké označenie, že prenajíma bajky. Iba ma vonku opreté bicykle. Odkiaľ má človek vedieť, že sú na prenájom 😀

Prvá jazda cca 4 km na autobusovú stanicu v Agadire. Ideme kúpiť lístky na pondelkovú cestu do Marakéša. Radšej ideme s predstihom, aby sme sa vyhli tomu, že prídeme na stanicu a budeme musieť čakať na ďalší spoj, ako sa nám to stalo cestou z Marakéša do Agadiru.

Po ceste zo stanice sa zastavujeme na najväčšom trhu Souk Al Ahad v Agadire. Souk je po arabsky trh. Bicykle zamykáme pred vchodom na trh o oplotenie.

Vchádzame dnu a už sa na nás nalepuje miestny šmelinár-bylinkár-koreninár-parfumár. Hneď nás ťahá k svojmu stánku, just look, just look (len pozrieť, len pozrieť). Pozýva nás za pult, do svojho backstage, usádza nás na lavičku.

Cestami aj necestami Agadirom, zastavujeme výhradne v tieni stromov

Spraví nám „originál“ marocký čaj, maže nás všetkými parfúmami a olejmi, dáva ochutnávať korenia. Natrie nám dokonca aj henou dlane rúk cez šablónu, čo je taký fejk štýl, keď to niekto neviete kresliť 🙂

Hovorí hena for family luck (hena pre rodinné šťastie), požehná nám naše budúce deti. Tak dobre, zoberieme niečo od neho, lebo aj tak sme chceli kúpiť čaje a korenia. Hovoríme si, čo chceme a čo nechceme, začne vážiť.

To váženie, keď na neho pozeráme, je akoby iba na oko, váži korenie aj s plastovou krabičkou. Však v pohode 🙂

Ráta, počíta, píše na papier jednotlivé ceny. Spolu 700 DH! Pozeráme na neho, že to je príliš veľa, že toľko ani pri sebe nemáme. Jednáme sa o cenu, znižuje na 500 DH. Hovoríme, že chceme normal Maroko cenu.

Foto so stánkarom, on môže mať palec hore, zarobil 😀

Píše na papier, Maroko cena 1600 DH, pre vás cena ako pre známych 500 DH, šípime habaďúru 🙂

Po chvíli jednania mu dávame do rúk 250 DH, stým že viac nemáme a nech nám dá čo môže. Nakoniec berieme 4 pytle čajov a korenie. Ešte sa snami fotí a ideme preč. 25 € za čaje a korenie je veľa, ale čo už, nechali sme sa zase strhnúť 😀

Trh prebehneme dookola, zisťujeme cenu stredne veľkého tajinu, ktorý nebol lazúrovaný, mladík hovorí 40 DH (4 €), čo je super cena. Doma potom preverujeme ceny tajinov u slovenských predajcov, za podobný pýtaju na Slovensku 40 €.

Tajin však ešte nechceme kupovať a ťahať ho zo sebou do Marakéša. To je ako ťahať drevo do lesa, čo sa neskôr ukáže ako pravda 😀

Trh v Agadire, majú tu všetko, čo si viete predstaviť

Inak, mi si tie veci v Maroku aj chceme kúpiť, ale keď človek nemá prehľad, tak šmelinári tie ceny tak neskutočne prepália a idú na predaj takou obkľukou, že nás to odrádza vôbec niečo riešiť.

Na týchto trhoch majú snáď všetko, od potravín, oblečenia, kuchynských potrieb až po nábytok. Niečo ako naša Miletička, ale väčšie a rôznorodejšie.

Zaujimavé na Maroku je, že svetové športové a luxusné značky tu majú svoje „pobočky“ snáď na každom kroku. Givenchy, Fendi, Gucci, Luis Vuiton, Adidas, Nike, načo si len spomeniete, všetky majú v Maroku silné zastúpenie 😀

„Spokojný“ zákazník: nákup čajov a korenia za 25 € 🙂

Tip pre vás: ak chcete kúpiť korenia, čaje a pod., treba kupovať u trhovníkov, ktorý majú napísane ceny pri tovare. Korenia a čaje na váhu majú aj v Carrefoure, za normálnu Marockú cenu a netreba s nikým zjednávať 😀

V Carrefoure síce nemajú tak veľký výber, ale tie základné Marocké klasiky tam nájdete. Tiež, ak chcete kúpiť hocičo iné, nekupujte to hneď v prvý alebo druhý deň, aj keby vám neviem ako mazali med okolo huby.

Aj v Cerrefoure si môžete kúpiť vážené korenia, čaje a domáce šmakociny

V Maroku majú to isté na každom kroku a netreba sa obávať, že zajtra nebude. Prvé dni si odsledujete ceny u rôznych predajcov a až potom nakupujte.

Ak niekto extrémne prepáli cenu a vy neviete, že je prepálená, prídete o peniaze. Keď máte aký taký prehľad o cenách, máte lepšiu pozíciu k vyjednávaniu, lebo môžete chlapíka vysmiať a ísť ďalej za roh, kde to kúpite lacnejšie. Teda najprv si odsledujte ceny u zopár predajcov a potom nakupujte.

Po trhu sa presúvame uličkami kúsok ďalej, do záhrady Ibn Zaidoun, kde si dávame na chvíľu oddych v tieni a niečo málo zjeme. Po ceste do hotela ešte zastávka v Careffoure na doplnenie vodných zásob.

Vodu treba mať v Maroku stále pri sebe, slnko silno páli a človek sa rýchlo dehydruje. Pred hotelom zamykáme bicykle a na chvíľu čilujeme na izbe.

Následne sa vydávame na druhé kolo bajkovania, smer La Medina. La Medina bola navrhnutá talianskými architektami po zemetrasení v roku 1960 ako replika starého mesta. Je to už troška mimo centrum, asi 5,5 km od nášho hotela. Na bicykloch je to však v pohode.

Štrádame sa skratkami a zapadnutými uličkami. Prechádzame cez lepšiu štvrť, kde je veľa dizajnových rodinných domov v európskom štýle. Prekvapuje nás veľké množstvo rozostavaných a nedokončených domov. Čerešničkou je obrovský rozostavaný a nedokončený komplex veľkosti Auparku v Petržalke, postavený v marockom palácovom štýle.

Cestou si to striháme skratkami, cez bočné uličky, kde môžeme vidieť kopy odpadkov komunálneho a stavebného odpadu. Sú to miesta, kde sa bežný turista nedostane 🙂

Pred replikou starého mesta La Medina Agadir

Dorazíme k La Medine, zvonku vyzerá pekne, vyberá sa však vstupné, čo nechceme platiť, tak si dávame fotku a ideme späť do mesta. Cesta bicyklom je v Marockej doprave skutočný zážitok. Veľa trúbenia a na väčších križovatkách žobráci 🙂

Poobede krátky oddych v hotelovom bazéne a neskôr sa vydávame smer pláž, kde opäť stretávame koblihářa Abdula. Tento krát už balil koblihu do papiera a podával nám ju.

Zase mu hovorime, že nemáme pri sebe peniaze, na čo sa veľmi čuduje, ako je to možné, veď všetci tu na pláži majú peniaze, teda prečo nie my?!

Vysvetľujeme, že sme došli na pláž oddychovať a nie kupovať veci. Pýtame sa na cenu, lebo zatiaľ k tomu vôbec nedošla reč. Nechce povedať, hovorí, že keď nemáme peniaze, nie je čo oceňovať.

Zaujimavá poznámka s ktorou súhlasím. Po chvíli odchádza stým, že aj zajtra je na pláži a nech si určite donesieme peniaze.

Potom sa opäť vymočíme v Atlantiku a necháme sa ošpliechať vlnami. Jedná väčšia vlna sa na mňa valí, asi tak vo výške pŕs. Hovorím si, ustojím to. BUM! Peknú šupu som dostal na prsia, vyváľalo ma v slanej vode a už som to potom radšej neskúšal 😀

Tak čilujeme ďalej na pláži a kúsok od nás strhne potička medzi miestnymi mladíkmi. Nevieme kvôli čomu, predtým hrali na piesku futbal. Zrazu 20-30 ľudí okolo, veľa kriku a rozhadzovania rukami. Cele to prebehlo akoby na tri kolá a po chvíli je už pokoj.

Na večeru sme si vybehli na zeleninový tajin k pánovi do mini reštaurácie Bab Agadir, kde sme už boli. Spoznáva nás, podáva ruky, opäť milý, jedlo skvelé, opäť nechávame díško.

Naozaj seriózny pánko, ktorý drží frontu slušnosti voči všetkým tým šmelinárom, ktorý sa na nás lepia každý deň a na každom kroku. Reštauráciu silno odporúčame.

Po večery si dávame prechádzku mestom, ktoré naozaj ožíva až po západe slnka. Ľudia sa valia ulicami, auta na ulici trúbia, na hlavnej ceste vidíme zápchu, čo ani cez deň nevidieť.

Ženy, ktoré cez deň nie je až tak vidno, sa teraz prechádzajú po chodníkoch vo väčších skupinkách. Zamierime k mešite Louban, čo je najväčšia mešita v Agadire.

Tá je vysvietená svetelnými hadmi, v zelenej a červenej farbe. Tomu rozumieme, sú to farby Maroka. Nad čím si však lámeme hlavu, prečo sú použité gýčové svetelné hady, ktoré za tmy pokazia dojem z architektúry. To je pre nás záhadou.

Večer na hotely Katku pália ruky a stehná. Ruky ošmahnuté z bicyklovania a stehná od poobedňajšej opaľovačky pri bazéne.

Bude to pre ňu asi ťažká noc.

Galéria fotiek: